Zeptejte se mužů

Lenka se ptá:

Chodime spolu asi 5 mesiacov a sme v podstate harmonicky par, nehadame sa, vzdy sa dohodneme, ako stravit cas, mame podobne zaujmy. Co ma trapi je, ze po tych piatich mesiacoch (je to prilis kratko?) som z jeho ust nepocula jedine vyznanie, nejaku vetu, ktora by mi dala nadej, ze ma miluje a ze chce so mnou byt. Ja mam 25 a on 30 rokov, takze uz nie sme ziadni ostychavi pubertaci. Obaja mame vsak trochu problem vyjadrovat otvorene svoje city. Prestava ma to bavit, byt vzdy ta prva, ktora sa otvori - to ja som ho kedysi prva chytila za ruku, prva som mu povedala, ze sa chcem milovat, a nedavno ja prva som mu povedala, ze ho lubim. Zakazdym to ocividne velmi pozitivne prijal, ale nenapadne ho urobit prvy krok. Je mozne, ze by sa ma bal, ze ked ukaze, co citi, ze ho odmietnem? To by som chapala, keby som mu nedavala najavo svoju naklonnost... Naozaj mi chyba nejaky priamy, otvoreny prejav lasky, potvrdenie, ze o mna skutocne stoji... Ja som ocividne ta 'romanticka' a on ten, ktory si mysli, ze mi nemusi nic dokazovat... Chlapi, poradte, co s nim, nechcem sa ho priamo pytat, co ku mne citi, alebo by som mala?

Veď ty si odpoveď dávaš už sama, Lenka... On, zdá sa, proste nie je taký, akého by si ho chcela mať v tom ohľade, čo píšeš. Ty budeš vo Vašom vzťahu už asi vždy tá, čo ho bude „ťahať", či „tlačiť" voľade. Asi sa s tým musíš zmieriť. Možno - pokiaľ vám to vydrží – Ti nikdy neprejaví svoju lásku, vzťah tak, ako by si si to priala... My „romantici" to máme proste ťažšie... Niečo si vysnívame - a potom čakáme, že ten Princ príde práve na „tom bielom" koni - a keď je šedivý - či nebodaj čierny - tak sa nám to nepáči. Tak nejak? A čo ináč? Je k tebe slušný? Galantný? Pozorný? Milý? Spĺňa Tvoje požiadavky na dobrého spoločníka, partnera? Možno otca Tvojich detí? Ak áno - tak je to dobre, nie? Romantiku asi budeš musieť hľadať inde. V pekných knižkách, filmoch? Hudbe, umení...? Stačí Ti to? Pokiaľ nie, počítaj s tým, že človeka ťažko zmeníš... Píšeš, že On má problém otvorene hovoriť o svojich citoch... No a? Ľudia sú rôzny... Dôležitejšie je, aby ich prejavoval, žil tak ako sa majú... Robí to? „Ide kam si praješ"? No hurá... Mne to pripadá, že ináč je všetko v poriadku medzi vami, mimo to, že si aktívnejšia vo vašom vzťahu ty. Nemyslím, že by sa Ťa bál. Asi si skutočne odvážnejšia, dominantnejšia ty vo vašom vzťahu... Ak Ti to nevyhovuje, a chceš to naopak - asi to nie je ten pravý - ale len pre Teba. Ale to neznamená, že to nie je dobrý člověk, či ešte lepší chlap. Proste budeš celý život při ňom ty tá prvá... Asi vo všetkom. Smerovať vaše spoločné cesty, ciele... A On Ťa za to milovať, mať rád, nosiť na rukách... Pýtaš sa „čo s ním"... S ním nič. Tridsaťročného chlapa už nezmeníš. Povedzme zo submisívneho na dominantného - alebo realistu na romantika, „tichú vodu" na „uragán" – a podobne. Chápeš jako to myslím? Hĺadaj v ňom človeka. Je Člověk, akého si praješ po svojom boku mať? Je vám spolu dobre, ako dvom ľuďom - nie len v posteli? Tak to asi ste na dobrej ceste. Bez toho, aby Ti kúpil ružu každý týždeň, alebo vždy s krásnym slnečným dňom - či Ti doniesol raňajky v nedeľu do postele, ako si to videla v nejakom filme (Aj keď ja by som mu samozrejme radil, aby to urobil raz za čas, neboj...). Možno si to však všetko chystá na vaše zasnúbenie, či sobáš... Pár bielych tátošov pristane pred domom Tvojich rodičov, keď Ťa príde pýtať o rouku... Kto vie? Ale možno nie. Príde bez slov. A dopredu sa Ťa aj opýta čo a ako má urobiť, aby si bola spokojná. Alebo ho dokonca budeš musieť opäť vo všetkom nasmerovať ty... Myslím, že je rád, že Ťa má. Že si taká, aká si. Že si ty práve ten motor vašeho vzťahu... Chceš ním byť aj naďalej?