996. Kiežby sa vo mne niekto vyznal

Kiežby sa vo mne niekto vyznal

Kiežby sa vo mne niekto vyznal

anjel z neba na mna hľadí

krúti hlavou no neprezradí,

čo si myslí, čo už asi vie

len to nahlas nevysloví, a mne nepovie

načúva môjmu hlásku v duši

v tomto momente uz asi tuší

čo odo mňa mal by čakatť

čím ho moja myseľ môže zlákať

lež mi nenapovie,lež mi nedá spat

kedy už konečne, pokoj na duši budem mať

prečo ma tak trápi, svedomie mi zožiera

vo vlastnom tele sa nevyznám, cítim sa ako príšera

raz poviem to,p otom zas dačo iné

sama neviem čo všetko z toho plynie

z mojich pier sladké slová vychádzajú

o moje zmetené pocity sa nestarajú

je to len očný klam, či ako to nazvať

ako sa mám v sebe vyznat, keď samu seba nedokážem chápať

tak existuje niekto, kto sa vo mne vyzná

kto ma naučí vlastné chyby si priznať

rozhodovať sa správne a napraviť hriechy dávne,

ktorých som sa dopustila na ľuďoch, už len vyriecť mi je to trápne

na ktorých mi najviac záleží

ktorí mi stoja za to pre nich žiť

a viac sa kvoli sebe netrápiť

veď len keď uvážiš tieto slová, keď budem šťastie kol seba šírit

budú aj oni šťastní a už viac nebudú sa pýriť,

mračiť sa na svet, na cudzie bytosti

budú sa tešiť z každej blbosti

budú behať bosí na tráve zelenej

tešiť sa s kvapky rosy, začarovanej

záleží len na nás, ako si ten život zariadime

či si žial a smútok šťastím nahradíme

a úsmev na tvári vylúdime, či už sami pre seba to urobíme, alebo pre iných

kto vie možno zo seba vyčaríme pocit hrejivý