Novembrový večer

Pri svetle mĺkvych lámp s vonným olejom,

v hustnúcom šere vchádzajúcej noci,

hoc vzdialená si, si predsa nádejou,

o ktorú osud v pokore som prosil.

Si v mojom srdci vrytá do jeho stien

a z nich mi žiariš svojou dušou nežnou,

nádherné slnce, čo roztopilo srieň,

zozbieraný ľúbosťou bezútešnou.

Si krásny sen, ktorého sa nechcem vzdať

- hviezda v sklamaní citov vybájená.

Svetielko v diaľkach, horiace pre mňa snáď,

čo do krajiny čarovnej povedie ma.

Liekom voňavým vieš byť, masťou na rany,

ktorá do môjho bytia nežne vplýva

a ohrieva chladné srdce bozkami.

Pohladí, sťa dlaň mamy chlácholivá.

V chvate boja so smútkom neradostným

si moje nostalgické prebudenie,

keď zblúdil som na mori márnivosti,

a umieral vo vlnách beznádeje.

Už z lásky v duši ostali kúsky drobné

a sklamanie ich zahalilo do mrazu,

ty tie maličké čriepky skladáš vo mne

do jediného fantastického obrazu.