Básnik...

Priek tomu, že hľadia z tieňa

iskra z nich - z očí - rozjasní

do hneda i do zelena

noc i deň.

Cesty sem, cesty tam.

I tak vravíš, hoc plníš sny:

prosím, už o mne nebásni!

Lež prečo nie, krásne žieňa?

Veď len hodné verša ospievam.

Ak oči mi dali slová iba,

vlasy tmavé k nim splietli rým,

už tvári len jedno chýba.

Tak - rád - ťa po líci pohladím.

A i tak hlasom netvojim

vravíš:

ja za to nestojím.

Opäť však len chvále pridám,

že len hodné chvály pochválim.

Ústa sladké ako hrozná

vravia "NIE" - veta bludná,

ak z ich vzdychu cítim oznam:

Ó bože, je to Láska.

Viem!

A veta už nie je kľudná:

prosím, básnik,

miluj!

Ľúb ma!

Ľúbim ťa...

A dnes už poznám,

že len hodné lásky milujem.