Básnik...
Priek tomu, že hľadia z tieňa
iskra z nich - z očí - rozjasní
do hneda i do zelena
noc i deň.
Cesty sem, cesty tam.
I tak vravíš, hoc plníš sny:
prosím, už o mne nebásni!
Lež prečo nie, krásne žieňa?
Veď len hodné verša ospievam.
Ak oči mi dali slová iba,
vlasy tmavé k nim splietli rým,
už tvári len jedno chýba.
Tak - rád - ťa po líci pohladím.
A i tak hlasom netvojim
vravíš:
ja za to nestojím.
Opäť však len chvále pridám,
že len hodné chvály pochválim.
Ústa sladké ako hrozná
vravia "NIE" - veta bludná,
ak z ich vzdychu cítim oznam:
Ó bože, je to Láska.
Viem!
A veta už nie je kľudná:
prosím, básnik,
miluj!
Ľúb ma!
Ľúbim ťa...
A dnes už poznám,
že len hodné lásky milujem.
Vaše názory
Pro vložení komentáře se prosím přihlašte nebo zaregistrujte.