Ja som zdravotná sestra. Dlho som si mohla do totalitných dotazníkov písať do jednej z koloniek, že som zdravá. Až raz na jedných zo športových hier som nezvládla ani jedno kolo vôkol štadiona. Len zadusiť a zadusiť kašlom. Časom zistili, že to bolo alergie. Neskôr sa opakovali zápaly srdcového svalu. Prvé dva razy som sa pozviechala dosť rýchlo aj vďaka liečeniu, kde som si oddýchla. Nuž a potom som si myslela, že už mám všetko za sebou. Zvládala som zhon tej doby až do roku 1995, kedy som počas služby pocítila ťažobu na prsiach pri rozdávaní liekov pacientom. S veľkou námahou som prešla celé oddelenie a potom som si nechala kolegyni natočiť EKG. Odniesla som ho našej lekárke. Pozrela si ho a povedala mi: „V momente uložiť pacientku na posteľ.“

Zostala som stáť ako obarená a vravím jej, že je to moje EKG. Boli tam veľké poruchy rytmu. Hneď ma uložili do postele len v sesterských šatách na mojom oddelení pri starých ľudoch. Zvláštný pocit sa vo mne prelieval. Strach čo bude s mojimi deťmi, manželom a čo so mnou. Neprajem to nikomu. Mala som prísny režim srdciara, vozili ma na vozíku a pacienti si mysleli, že sa zabávame, ale pre mňa to zábava nebola. Naviac poruchy rytmu sa podarilo úspešne zvládnuť až po 9 mesiacoch. Boli to mesiace náročné na psychiku. Niečo strávené v nemocnici, niečo doma. Mala som problém préjsť štyri schody. Boli sme nútení prirobiť sprchu na prízemí, lebo som nevládala. Čo bolo najhoršie a preto píšem, keď primár oddelenia - môj šéf oznámil, že celý život už musím brať lieky - to nebolo to najhoršie. Až keď mi oznámil, že nemôžem už pracovať a ja som tak veľmi milovala prácu pri starých a ťažko chorých nechodiacich pacientoch. Počas pobytu na oddelení ako pacientka som v noci potichúčky odišla z izby na chodbu, kde bola tabulka so službami sestier a tie, čo neboli v službe, boli len založené na boku. Ešte teraz mám slzy v očiach ako vtedy, keď som tú menovku vyťahovala s tým, že už tam nebudem patriť. Niekde kde som odrobila 18 rokov, kde som nechala kus svojho Ja. Zlomilo ma to.

Veľmi ťažko som sa s tým vyrovnávala. Trvalo mi to dva dlhé roky. Navonok som s tým vysporiadaná, ale vnútri to cítim inak. Možno preto, že do nemocničného prostredia sa musím pravidelne vracať a sestričky v uniformách mi vždy oživia rany. Navyše moja rodina ma potrebuje aspoň navonok vyrovnanú. Na všetko sa dá privyknúť. Ja som si po čase našla čosi, čo ma drží nad vodou a je to super. Neuzatvorila som sa , lebo len život, ktorý žijeme pre druhých stojí za to - povedal jeden známy muž. A teraz? Je to už aj ustálené to moje ochorenie, niečo sa pridalo, zrušili mi dôchodok takmer po desiatich rokoch. Nuž a aj o tomto je život. Aj potôčik má svoju cestičku a ak mu ju zahatajú tak vybočí a nájde si inú. Tak i ja. Prajem Všetko pekné každému človeku pod slnkom, každý deň voňavý ako jarná lúka.