SLNKO

Naklonila sa nad studňu. Široko - ďaleko nikoho nebolo. Chytila sa rukami šedých kameňov, ktoré sa na pohľad zdali byť chladné, a ktoré tak zohriali jej roztvorené dlane. A s hlbokým nádychom sa naklonila a poklonila do jej temnej hĺbky. Fúkla a vyfúkla slová a ozvena, tá ozvena ju rozosmiala a smiala sa spolu s ňou. Bláznivé to stvorenie. Bláhové to slová. Blažený to sen. Keď... Áno, nebojím sa to vysloviť: MILUJEM. Tančím na ostrí noža, po ihlách hrebeňa, po ramene studnice Lásky... pre Tvoje vonné lupene krásy, pre Tvoj cit, pre Tvoje srdce, pre Tvoje oči, pre Tvoje pery, pre Tvoje údy, pre Tvoje chvenie, pre Tvoju nehu, pre Tvoje všetko, pre Teba samého tajem a sajem med, tajím dych, dýchčím, ó ten povätný let, magická Tvoja vôňa.

Oslnená.

Odpadla tam.

Netušiac, že let je posledný.

Ale vedz, na slávu jej. Splnilo sa, čo bolo napísané.