Lenka se ptá:

Som s priatelom asi dva roky, ja mam 28 rokov, on 29. Nebyvame spolu, on zije u rodicov ja v prenajatom byte. Akukolvek moju snahu o diskusiu o spolocnom byvani odbije tym, ze je este zavcasu o tom hovorit. Rozhodla som sa, ze si kupim 1-izbovy byt, na co mi vycital, ze s nim neratam do buducnosti. Navrhla som mu, nech sa teda prida a kupime si byt spolu. Povedal, ze si to nemoze dovolit (nemyslim si, ze je to pravda, ma normalny prijem). Vycita mi,ze ho tlacim do niecoho, co on nechce. Zacinam pochybovat o tom, ci ma tento vztah nejaku perspektivu. Mam pocit, ze nie je schopny prevziat ziadnu zodpovednost. Co sa s tym da robit? Dik za odpoved.

Milá Lenka: Musím stáť na Tvojej strane, podľa toho, čo píšeš. Tvoje návrhy sú podľa mňa praktické, priame, voči nemu úprimné - a správne. Asi sa tomu Tvojmu do toho skutočne veľmi nechce... Dôvody samozrejme neviem, ale po dvoch rokoch a v jeho veku už by sa skutočne mohol vyjadriť mužnejšie... A naviac. Pokiaľ nechce - tak mať aspoň pre Teba uspokojivé vysvetlenie a cestu, plán, či spoločný cieľ, ako si to teda vlastne s vašim vzťahom predstavuje do ďalších liet. Či čaká, že mu nejaká čarovná muška to pošepce jedného dňa do uška?!? Na to by som veľmi nespoliehal. I keď na tie „čarodejné mušky“ sem tam verím... Čo s tým robiť? Posadiť si ho na stoličku a žiadať jasnú odpoveď na Tvoju jasne položenú otázku. A podľa jeho odpovede konať. Ak sa bude i naďalej vyhovárať, vykrúcať, že „nechce“, tak ja by som to asi zobral skutočne vážne. Nechce, nechce. Dobre aj tak, aspoň že to viem... Chcieť predsa musia obaja v tak zásadnej veci, znamenajúcej spoločnú budúcnosť... A že by som to ukončil na Tvojom mieste, je tiež jedno z vážnych riešení, ktorým by som sa vo svojich úvahách venoval v tomto prípade. Prečo by si mala ztrácať ďalej čas v neperspektívnom vzťahu? Život je krátky. Za chvíľu Ti začnú tikať biologické hodiny, a zo dňa na deň potom len tak niekoho nenájdeš poriadneho, kto bude skutočne „chcieť“ ich s Tebou „naťahovať“ i naďalej. V rodine. Veď muž nežije s rodičmi - ale so ženou, keď to myslia vážne... Už dokonca v Starom zákone je jasne napísané, že „muž opustí svojich rodičov a ide k žene...“ Mimochodom, kedy by si plánovala svatbu? A čo sa týka Tvojich plánov prípadných s jednoizbovým bytom, pokiaľ máš dobrú príležitosť, a on sa nepridá, ako mu navrhuješ - neváhaj, choď do toho sama. Aby si si nemusela neskôr vyčítať, že si svoju príležitosť nevzala za pačesy. „Follow the Sun“, spieva snáď Ringo Starr, či George Harrison. Nasleduj ich a choď za niečím, čo Ťa privedie k Slnku, nie nechá v temnote či neistote v Tvojom živote, ktorá by sa stále len viac a viac zatemňovala. Chlapa nezmeníš - pokiaľ sa pre to sám nerozhodne. Just follow the Sun... Dôležité je ísť, nie zostať stáť, a mne sa zdá, že vo vašom prípade podľa toho, čo si veľmi jasne a rozumne napísala - by ste mali ísť ďalej, posunúť sa z miesta. Ako to navrhuješ. Žena má pre to podľa mňa väčší cit, než muž, čo robiť v takýchto veciach, a kedy. V Tvojom prípade to tak vyzerá určite. Veľa šťastia na Tvojej ceste Lenka! Už teraz Ti držím palce. Myslím, že veľmi dobre vieš, čo máš urobiť. Vyzeráš ako praktická žena, ako sa mi zdá...